PÚŤ DO COMPOSTELY

            Keď som svojim mladým navrhol púť do Santiaga de Compostela v čase, keď tam bude Ján Pavol II., boli hneď za. Predpokladám, že tam viac bola aj nejaká postranná myšlienka nie príliš duchovná. Hlavne im asi vyhovovalo, že tam určite budú nejaké dievčatá. A okrem toho si zrejme aj mysleli, že v tom dave mladých sa nájdu aj takí, ktorí budú ponúkať mäkké drogy a oni budú mať možnosť to využiť. Hudobné vystúpenie alebo púť – pre nich to asi bolo zhruba to isté.
            Bol som prekvapený, ako týchto výtržníkov, tulákov a zlodejíčkov unášala duchovná sila, ktorá je nesporne milosťou každej púte. Videl som, ako vo svojom vnútri zažívali niečo hlboké, čo dovtedy nepoznali.
            Ešte teraz ich vidím na tom veľkom zhromaždení okolo pápeža. Boli sme hneď blízko neho. A keď sa pri uvádzaní scénickej hry jeden mládežnícky súbor začal húpať v rytme im blízkej modernej hudby, priamo na mieste si aj zatancovali. V ich tanečnom vyjadrení bolo prítomné uctenie Boha, navyše spôsobom, ako to mladý človek rád vyjadruje.
            Triumfálny príchod pápeža a stopäťdesiatich biskupov bol práve tak úchvatne krásny, ako bol málo v duchu evanjelia. Sníval som o tom, ako pápež v istom momente pozve k sebe nahor stovky mladých zo všetkých národov a naopak, biskupov vyšle na rôzne strany toho obrovského davu. Také gesto by nesporne malo omnoho symbolickejší a výstižnejší význam ako keď ho obklopoval generálny štáb.
            Večer mladí výborne zapadli medzi svojich vrstovníkov. Moc toho nenaspali, zato sa nasmiali, zaspievali si, porozprávali sa, pomodlili sa s ostatnými. Celí uťahaní, ale zároveň šťastní si uvedomili: že ten Ján Pavol II. je správny chlapík. Málokto má takú charizmu ako mal on. On ich dokázal osloviť v tom, čo v nich bolo najsilnejšie, najkrajšie, najvyššie a najhlbšie...

(Guy Gilbert, Až do krajnosti, str. 179)